O ženskom priateľstve

Autor: Kristína Gaberová | 8.7.2019 o 10:51 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  993x

Z osobnej skúsenosti o sile spojenectva, dôvere a krehkých zákutiach zdieľaných zážitkov silných žien.          

V poslednej dobe si veľmi intenzívne uvedomujem dôležitosť ženského priateľstva, spojenectva, sesterstva. Prirodzeného aj spoločne vybudovaného. 

Už dávnejšie som niekde na facebook zavesila status o rozdielnosti medzi priateľstvom mužským a ženským, kde som sa zamýšľala nad tým, že tieto priateľstvá čerpajú z iných zdrojov a že na rozdiel od mužského, ženské puto je staroslivo vybudované, krehké, no vzácne silné a opatrované.

Nechcem sa teraz sústrediť na porovnávanie a v konečnom dôsledku na skryté,resp. nevypovedané hodnotenie, ktoré zväzky z hľadiska genderu sú hodnotnejšie a pevnejšie, skôr sa podeliť o vlastnú a neopakovateľnú skúsenosť s priateľstvom s inými ženami.

Síce dúfam, že postupom času sa tento prístup (aj vďaka čoraz väčšiemu priestoru na diskusiu a čoraz silnejším hlasom z radov ženskej emancipácie) postupne okliešťuje a stráca na sile a dnešné a budúce matky sú dostatočne informované, poučené z vlastnej skúsenosti. Pravdou však ostáva, že minimálne dievčatká mojej aj miléniovej generácie, nehovoriac o tých predchádzajúcich, sú odmalička vychovávané k porovnávaniu sa s inými ženskými súbormi správania, výzoru. A to ako pri rovesníčkach, tak veľmi často aj s dospelými vzormi ako sú matka, teta, sestra atď. Prirodzene sa tak v nás odmalička zakoreňuje namiesto zdravej dravosti a súťaživosti, nedôvera vo vlastnú hodnotu, nedôvera k iným príslušníčkam ženského pohlavia. S tým sú prirodzene spojené pochybnosti o úprimnosti spoločného zdieľania, záujmu a tvrdení. Osobne by som takéto myšlienky dátovala do obdobia tesne pred pubertou, ale samozrejme to môže byť individuálne. V praxi to znamená, že aj keď máme kamarátky, hovoríme si tajomstvá, povzbudzujeme sa, niekde v pozadí svieti kontrolka, že tieto slová nemusia byť úprimné. Tajomstvo môže byť prezradené a to i v prípade, že mnoho žien a dievčat si to neprizná ani pred sebou.

Kedysi som čítala článok v akomsi pofidérnom ženskom časopise (apropos tieto plátky úplne korešpondujú s načatou výchovou porovnávania sa a toto myšlienkove smerovanie smutne podporujú aj u dospelých žien, ktoré po nich vďačne siahajú), ktorý mi zarezonoval v pamäti vďaka jedinému smutnému tvrdeniu. Že ak chce žena byť štíhla, čo je zjavne jedna z jej najväčších devíz a hodnôt, potrebuje sa kamarátiť so štíhlymi priateľkami. Ako naschvál však priateľstvo moletka-štíhla žena nikdy nemôže pretrvať, pretože moletka bude skryte závidieť, zatiaľ čo tá štíhla sa priatelí zo zištných dôvodov, aby sa cítila dobre. Neuveriteľné, smiešne, choré a predsa si myslím, že v zakódovanom správaní porovnávania sa je to až neakceptovateľne pravdivé.

Čo ženy spája je spoločná skúsenosť, podobná životná situácia. Možno to vyznie kontraproduktívne, ale skutočné spojenectvá začínajú pri prvých zážitkoch so vzťahmi. Opomenúc tie primárne rodinné a prirodzené rany a traumy, ktoré si z nich nesieme, silným pojítkom sú predovšetkým vzťahy partnerské. Neskôr vzťah k deťom, čo je samozrejme indivuduálne, pretože rola matky nie je povinnosťou, ale voľbou a v neposlednom rade je ovplyvnená vonkajšími faktormi.

Ja ako jemne precitlivené a vnímavé dieťa som porovnávanie niesla veľmi osobne a ťažko a viacmenej prirodzene sa cítilia nedostatočná v interakcii s okolím. Takýto pocit pramenil z toho, že som nespĺňala estetické požiadavky mojej matky ako i jej predstavu ideálne dieťa = bezvýhradne poslušný potomok. Keďže som podobné očakávania nedokázala splniť, problémy so sebahodnotou, pocit hanby a skľúčujúco nízke sebavedomie od útleho veku viedli k stráneniu sa kontaktu a vytvárania priateľskych väzieb. Avšak nejakým zázrakom som si vždy vedela obhájiť vlastný názor a už v období 11-12 rokov sa začala jemne oťukávať a síce to neboli putá silné a nezlomné, ale na druhý stupeň a strednú školu spomínam s láskou a rada.  Pravdepodobne ide o zhluk šťastných náhod, naozaj vzácnych povách a pubertálnych povznesených nálad konca 90. rokov, keď sme si absolútne neuvedomovali fungovanie štátu (vtedy sa ešte neapelovalo na politickú a inú uvedomelosť mladých, nebola na nás ťarcha budúcnosti), končil sa čas danceflooru a my sme začali objavovať ideály hippies a až dojemne komicky chodili fajčiť trávu do parku a nosiť zvoňáky. Ako dievčatá sme si rozumeli. Niekto viac, niekto menej, v zásade však nešlo o nejaké skupinkovanie či intrigovanie. Paradoxne, akokoľvek príjemné i keď plytké tieto zväzky boli, odlukou a postupom času sa upevňovali, čo pripisujem zážitku teoreticky bezstarostných časov dospievania a tzv. spomienkovému optimizmu. Odvolám sa takisto na nejakú vyčítanú myšlienku, že skutočné priateľstvá vznikajú v detstve resp. v puberte, keď spoločenský status, svetonázor, politické presvedčenie nezohrávajú zásadnú rolu (toto riešia viacmenej dospelí a teda rodičia dotknutých) a toho druhého akceptuješ so všetkými jeho chybami a kladmi. Slovom, ako dokážu byť deti kruté, tak úprimné a čisté vzťahy si dokážu vytvoriť.

Čaro skutočného priateľstva som osobne začala spoznávať až okolo 30ky. Vzťahy sú ustálené, prípadne sa rúcajú. Akosi prirodzene zavrhujeme vnútené predstavy o sebe z detsva a dospievania, nastáva zmierenie sa so smerovaním života a ak nie, tak prichádza čas na riešenie problémov. Život sa stáva individuálnym nie v zmysle komparácie s inými, ale v jeho vlastných možnostiach a ich využití. V podstate začína každodenný boj rutiny a zároveň snahy do nej neupadnúť, zlomových momentov a nečakaných situácií a otázka postoja ako sa týmito faktami vyrovnať.

A práve v takomto momente sme sa stretli s dávno dobrou známou, ba priam kamarátkou. Ja, večne nevyrovnaná so sklonmi k nezdravým návykom a závislostiam, s nepodarenými vzťahmi a liečivým sarkazmom. Ona rozvádzajúca sa mladá mamička dvoch detí s takisto nie peknou skúsenosťou s chlapmi.

Začalo to nesmelo. Povedali sme si, čo prežívame, snažili sme sa to uchopiť zo svojho pohľadu, podporiť, ukázať iný rozmer danej situácie. Čo je však najdôležitejšie, postavili sme sa k tomu s humorom. Zo začiatku láskavým a krehkým postupne prechádzajúcim k jeho ráznej, tvrdej až čiernej podobe. Začali sme sa stretávať častejšie, volať si, zaujímať sa o každodenné maličkostí. Vedomie, že človek nie je v tom bahne sám, je neuveriteľné povznášajúce, hlavne ak sa na to dokáže pozrieť s nadhľadom.
Postupne prišli malé výlety po meste, do prírody (aj s deťmi, ktoré majú obzvlášť triezvy a inovatívny názor na svet) a návštevy.

A potom nastal ten moment, keď ona skôr, ja vďaka nej trochu neskôr, sme začali spoločne kliať a nadávať.Vo všeobecnosti tak pre seba a pri sebe, čo je neuveriteľný a oslobodzujúci tmel. Vytvárať si rôzne novotvary a slovné spojenia, vymýšľať totálne uletený projekt, ktorý keby sa raz podaril zrealizovať, tak bude úplna bomba a pri tom všetkom sa smiať na tom, aké sme.

Totálne odlišné v správaní, vyžarovaní, životnom štýle, ktoré sa napriek a možno práve preto vrúcne príjimajú, nesúdia, chápu a akceptujú svoje chyby. Veľké dievčatá v telách žien, čo sú občas stratené vo všetkých tých vlnách a kolobehu života, no keď príde hraničná situácia obstoja ako skaly (a potom sa vyplačú do telefónu). O tom je ženské priateľstvo, že sa nechceme vzájomne meniť a že nechceme zameniť, o nekonečných rozhovoroch, smiechu cez slzy, slzách cez smiech, o víne v chladničke a cukríkoch v kabelke, o šťavnatých nadávkach (ale nie pred deťmi), o láskavej uštipačnosti, pochopení, že rande má prednosť aj o slzách na ďalší deň. O nepoučiteľnosti a jej prijatí. Ženské priateľstvo sa len tak nevyskytne, ženské priateľstvo potrebuje základy, potrebuje dôvod, nepozerá sa do kúta a v tichosti pije pivo. Musí byť naplnené, intenzívne, kedykoľvek pripravené s otvorenou náručou. Rieši, analyzuje, smeje sa., plače, nemlčí.

A ako čas pôjde ďalej a kruhy sa začnú zužovať, myslím, že na tomto priateľstve nebudeme závisieť len my ženy, ale aj ďalšie generácie mužov a žien, ktoré snáď nebudú musieť bojovať bitku sebaporovnávania a sebaprijatia na ceste k prijatiu inej vzácnej duše.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

Autorská strana Beaty Balogovej

Keď sme ešte Rómov volali cigáni (píše Beata Balogová)

Nobelistka vysvetlila, aké to je, keď páli farba kože a tú bolesť cítia generácie.

Stĺpček Petra Schutza

Kde sa začína a kde končí rebélia Pellegriniho

Kalavská i Pellegrini boli porazení tak v rámci Smeru, ako aj celej koalície.


Už ste čítali?